Fontána pre Zuzanu vtedy a dnes

   Maja, druhá hrdinka Fontány pre Zuzanu sa v aute pýta svojho otca, čo je láska – Dušan Rapoš prišiel s nápadom vložiť jej do úst repliku, ktorá vo filme nakoniec aj odznela:„...láska je to, čo sa deje medzi mužom a ženou, keď sa majú radi“.V inom mojom scenári k filmu V MESTE PLNOM DÁŽDNIKOV hovorí matka svojmu búriacemu sa synovi Tomášovi : „láska, čo je to láska? Z lásky predsa nevyžiješ...“  To, čo som počas celej cesty životom robil bolo hľadanie DEFINÍCIE LÁSKY pričom som si väčšinou to, čo hľadám vôbec neuvedomoval... Filmové scenáre, ktoré som napísal, literátne práce, ale aj cestovanie po svete a fotografovanie boli len vonkajškovým prejavom tohto hľadania. Samozrejme, že som poznal rôzne podoby lásky, najma tú erotickú a sexuálnu - zamieňal som si sex s láskou. Neodlišoval som to. Myslel som si, že ak ma má žena rada musí so mnou divoko sexovať – ak to neurobila, nazdával som sa, že ma nemiluje a tak som sa k nej potom aj správal – ako dokonalý buran.  Až keď som sa začal vzďaľovať pocitu jednoty so sebou samým som si uvedomil, že pocit Láska s veľkým "L" je vlastne jediné po čom túžim.  A tak som prijal plnú zodpovednosť za všetko čo tvorím a vytváram. Prijal som zodpovednosť za svoju tvorivú silu, lebo prostredníctvom nej vytváram svoje peklo a svoj raj. Nikto iný na svete za to nemôže... Z tohoto nového uhla pohľadu som začal skúmať aj svoj vzťah k FONTÁNE PRE ZUZANU – nemôžem ju vynechať, lebo je nedeliteľnou súčasťou môjho osudu. Je príbehom určitého obdobia môjho života a ľudia, ktorí sa zúčastnili na jej tvorbe sú súčasťou príbehu ktorý tu odhaľujem...

  Pred rokmi, keď som sa so svetom takzvaného šoubyznisu rozišiel a odišiel som k inému druhu profesie -  mal som sklony k sebaľútosti a k istému viac - menej proklamovanému pocitu ukrivdenia. Sám sebe som si nahováral, že sa mi odchodom zo sveta kinematografie stala krivda... Až novým pátraním po tom, ako to bolo, som si uvedomil podrobnosti, ktoré som zrejme úmyselne potlačil do vlastného zabudnutia – a práve tieto podrobnosti a súvislosti, ktoré z toho vyplynuli mi vrhli svetlo nielen na ľudí okolo Fontány, ale vprvom rade na celý príbeh a hlavne – na mňa samotného... A samozrejme – veci, ktoré sa mi diali vo svojom vútornom „programe“ začali sa veľmi skoro prehrávať ako reálne udalosti a stretnutia v reálnom svete. Takým bolo aj moje nové a veľmi nečakané stretnutie s Dušanom Rapošom v roku 2004.

   V roku 2006 sa mi „náhodou“ dostala pred oči internetová správa, rozhovor s autorkou literárnej predlohy pani Eleonórou Gašparovou, ktorá ma viedla k dramaturgičke, spisovateľke a libretiske Alte Vášovej, ktorú som navštívil po mnohých rokoch začiatkom jari roku 2007 v Bratislave... Stal som sa pátračom po tom, „ako to bolo“ a uvedomil som si, že aj v tomto prípade, teda v prípade zrodu azda najznámejšieho a najnavštevovanejšieho, rozporuplného a kritikou veľmi zle prijatého slovenského filmu som bol len ohnivkom v reťazci príhod a udalostí, ktoré viedli k jeho vzniku a neskôr k vzniku divadelného muzikálu FONTÁNA PRE ZUZANU...

   Azda prvotným impulzom, ktorý si pamätám bolo prehlásenie šéfa tvorivej dramaturgickej skupiny režiséra Ivana Hušťavu, ktorý na jednom z prvých sedení našej „skupiny“ zveril svoju predstavu o činnosti – bude vraj spokojne umierať, keď sa mu ako vedúcemu skupiny podarí zrealizovať aspoň jeden taký film ako je slávny a kultový film šesťdesiatych rokov, český muzikál STARCI NA CHMELI. Poviem pravdu, veľmi som tomuto jeho názoru nefandil... Mal som iné zámery... Driemala vo mne túžba po veľkom kine, ktoré obráti naruby svet v ktorom som žil... Bol to normalizačný svet, svet strachu a kontroly a udávania... Písal sa rok 1981...